To, že si Slovensko vo svete mýlia so Slovinskom, má svoju príčinu. Máme rovnaké korene. Od nížin až po statné pohoria krásne rozmanitú krajinu. Ľudia sú rovnako prívetiví a zároveň trochu podozrievaví. Ak našinec poriadne napne uši, má celkom slušnú šancu porozumieť Slovincovi, že sa práve dostal do slepej uličky a treba to zvrtnúť.
Bolo letné pondelkové ráno, deň ako stvorený na výlet do Grad Predjama (Predjamský hrad). Tento hrad je raritou Slovinska, bol totiž vbudovaný do skaly. Pre mňa ako stavebnú inžinierku bolo zaujímavým zážitkom vnímať nielen atmosféru a históriu tohto miesta, ale i použitý materiál a zmeny zachytené na dochovaných kresbách, ktorými hrad počas mnohých stáročí prechádzal.
Tento hrad je podľa Google Maps vzdialený 510 km od Bratislavy. Vedie k nemu diaľnica, takže cesta je pomerne pohodlná. Po cca piatich hodinách sme tam ako na koni.
Po príchode ma milo prekvapilo zistenie, že nemusíme čakať na prehliadku so sprievodcom. Namiesto toho sme pri vstupe dostali audio sprievodcu v podobe vysielačky, ktorú si človek priloží k uchu a potom už len sleduje inštrukcie na stenách hradu. Vzhľadom na klimatické podmienky v samotnom hrade sú priestory ochudobnené o nábytok, aby nedošlo k jeho poškodeniu. Túto drobnosť však hrad nahrádza po iných stránkach. Poskytuje človeku možnosť uvedomiť si, aký zriedkavý bol v minulosti pocit bezpečia a čo všetko preň ľudia boli ochotní obetovať. Jeho obyvatelia síce nemali pohodlie, no zaspávali s istotou, že ustoja akékoľvek dobývanie, teda za predpokladu, že sa do toho nepripletie zrada. O tom nás mal možnosť presvedčiť Erasmus Jamský, jedna z najznámejších tvárí dejín hradu. Tento človek vo svojom živote urobil niekoľko rozhodnutí, pre ktoré sa musel skrývať pred svojím vládcom. No čo, musel predsa chrániť česť svojho priateľa. Ten už bol síce po smrti, ale česť v tomto období stála tesne za pocitom bezpečia. Nikto z nás nevie, kým Erasmus v skutočnosti bol, nepoznali sme ho rovnako ako Jánošíka či Robina Hooda. Aj tak sa nám však páči predstava, že im bol veľmi podobný. Mal priazeň ľudu, ktorý mu tajnými jaskynnými chodbami nosieval jedlo až do hradu, a to priamo pod nosmi habsburských obliehateľov. Aby docielil, že sa ho jeho protivníci začnú báť, posielal im jedlo, nech si pochutia na dobrom mäse, víne či zrelých čerešniach. Museli v tom byť kúzla, veď ako inak by si to všetko bol zadovážil? Hrad bol predsa v skale a oni stáli pred vchodom. Nevieme, čo presne sa stalo, mohol sa nepohodnúť so sluhom alebo sa sluha ulakomil na to, čo mu ponúkla druhá strana, keď jej nosil rozličné pochúťky, no prezradil protivníkom, kedy a kam zamieriť guľou z dela, aby obávaného rytiera zabili. Snajperi z konca 15. storočia mierili presne na miesto, kde boli múry hradu najtenšie, na miesto, o ktorom sa hovorí, že aj králi tam chodia peši. Čo dodať na záver? Vždy lepšia smrť ako Jánošíkova.
Autor: Simona Šimková
Editoval: Silvia Budayová
